4. neděle velikonoční

Sk 4,8-12

Petr, naplněn Duchem svatým, řekl: „Přední mužové v lidu a starší! Když se dnes musíme odpovídat z dobrého skutku na nemocném člověku, kým že byl uzdraven, tedy ať to víte vy všichni a celý izraelský národ: Ve jménu Ježíše Krista Nazaretského, kterého jste vy ukřižovali, ale kterého Bůh vzkřísil z mrtvých: skrze něho stojí tento člověk před vámi zdravý.
On je ten ‘kámen, který jste vy stavitelé odhodili, ale z kterého se stal kámen nárožní’. V nikom jiném není spásy. Neboť pod nebem není lidem dáno žádné jiné jméno, v němž bychom mohli dojít spásy.“

Spása je zadarmo!

“A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení” (Sk 4, 12). Najradšej by som tu tento verš napísal aspoň stokrát, aby sa zapísal hlboko nielen do pamäte, ale najmä do srdca každého, kto tento text číta. Prečo?

Lebo okrem Ježiša nám nikto v celom vesmíre nemôže darovať večný život, odpustenie previnení a víťazstvo nad zlom. Nikto okrem Ježiša nás nemôže povýšiť zo stavu stvorení do stavu Božích detí. A to úplne zadarmo. Toto je spása!

Keď som kedysi dávno prvý raz počul vetu, že Ježiš je riešením všetkých problémov, pokladal som ju skôr za výplod prehnanej zbožnosti než za pravdu. Keď ju píšem dnes, viem, že je to tak. Mnoho kresťanov však tomu neverí… Hľadáme spásu v peniazoch, v zdraví, v kariére, v moci… Toto všetko môže byť skvelé, ak to dobre používame, ale nič z toho nám nedá radostnú večnosť. Sú to len prostriedky, ktoré máme k dispozícii a ktoré máme správne používať! Cieľ je „za nimi” – a je ním Ježiš.

A práve toto je skvelé – že my svoj cieľ dosahujeme každý deň. Každý deň môžeme žiť s Ježišom, ktorý nás vedie týmto životom, v jeho všednosti a každodennosti. Kiežby som to vedel žiť – lepšie, dôslednejšie, ochotnejšie. Nejde mi to. Naučil som sa však jednej veci – Boh odo mňa nečaká, že mi to pôjde. Čaká, že budem s ním, aj keď mi to nepôjde. Je Otec – nečaká od svojho dieťaťa výkony, ktorých nie je schopné, ale čaká, že sa ho dieťa bude držať za ruku.

Moja pýcha to nevie zniesť – pýcha totiž očakáva dokonalosť, aby mohla byť pyšná. Ak dokonalosť nedosahuje, robí výčitky a stáva sa z nej zranená pýcha, ktorá ma oberá o radosť, lebo si myslím, že nie som dosť dobrý na to, aby ma Boh miloval, lebo mám výčitky, že mi to nejde. Vtedy ma však viera v to, že Ježiš je mojou spásou, že vďaka nemu som Božím dieťaťom, vedie k tomu, že sa pevnejšie chytím Otcovej ruky…

Možno som to napísal zložito. Ale hádam pochopíš – nejde o dokonalosť, ale o vzťah.

dcza.sk